Záchvaty hnevu sú bežné najmä u detí medzi prvým a štvrtým rokom. Dieťa cíti silné emócie, ale ešte ich nevie pomenovať ani zvládnuť. Časť mozgu, ktorá riadi sebaovládanie, dozrieva pomaly a dlho, až do dospelosti. Preto aj školák alebo tínedžer niekedy vybuchne. Nie je to zlé vychovanie, je to súčasť vývoja.

Počas výbuchu

Keď je dieťa v záchvate, nepočúva argumenty. Vtedy ho nič nenaučíte. Vaša úloha je zostať pokojný a dbať na bezpečnosť.

  1. Najprv sa upokojte vy. Pomaly vydýchnite. Vaše pokojné telo dieťaťu pomáha viac ako slová.
  2. Zabezpečte, aby si dieťa ani nikto iný neublížil. Odneste ho z cesty, odložte predmety.
  3. Hovorte málo a potichu. „Vidím, že si veľmi nahnevaný. Som tu.“
  4. Nevyjednávajte a neustupujte. Ak ste povedali nie, platí to. Ustúpenie naučí dieťa, že krik funguje.
  5. Zostaňte nablízku, ak to dieťa znesie. Niektoré deti chcú objatie, iné potrebujú priestor.

Po výbuchu

Keď sa dieťa upokojí, nastáva čas na učenie. Nie hneď, ale keď je pokojné a cíti sa v bezpečí.

  • Pomenujte emóciu. „Hneval si sa, lebo sme museli odísť z ihriska.“
  • Uznajte ju. Hnev je v poriadku, nie každé správanie je v poriadku.
  • Hľadajte spolu, čo robiť nabudúce. Stisnúť vankúš, dupnúť, povedať „som nahnevaný“, odísť do izby.
  • Ak dieťa niečo poškodilo alebo niekomu ublížilo, nech to pomôže napraviť.

Prevencia: čo spúšťa výbuchy

Väčšina záchvatov má predvídateľné príčiny. Keď ich poznáte, mnohým predídete.

  • Hlad. Majte pri sebe desiatu.
  • Únava. Nechoďte nakupovať tesne pred spaním.
  • Náhle zmeny. Ohláste koniec hry vopred.
  • Pocit, že nemá nad ničím kontrolu. Dávajte malé voľby: „Červené alebo modré tričko?“
  • Prehltenie podnetmi. Hluk, veľa ľudí, obrazovky.

Keď vybuchnete vy

Každý rodič niekedy zakričí. Dôležité je, čo urobíte potom. Ospravedlňte sa dieťaťu. „Kričal som, to nebolo správne. Bol som unavený a nahnevaný.“ Dieťa sa tak učí, že chyby sa dajú napraviť a že aj dospelí sa učia ovládať emócie.

Pomáha aj učiť dieťa slová pre emócie, keď je pokojné. Pri čítaní kníh sa pýtajte, ako sa postava cíti. Pomenujte aj svoje emócie: „Som teraz sklamaný, idem sa chvíľu nadýchnuť.“ Dieťa, ktoré vie povedať, že je nahnevané alebo smutné, menej často potrebuje kričať, aby to ukázalo.