Spomeňte si na poslednú hádku, v ktorej ste zmenili názor. Ak si na žiadnu nespomínate, nie ste sami. Väčšina z nás zmenu názoru vníma ako prehru. Akoby sme priznali, že sme boli hlúpi. Pritom je to presne naopak.

Prečo je to také ťažké

Názory často nie sú len informácie. Sú súčasťou toho, kým sme. Patríme k nejakej skupine, rodine, kolegom, ľuďom, s ktorými súhlasíme. Keď niekto spochybní náš názor, cítime to ako útok na nás samých. A keď sa cítime ohrození, bránime sa, nepočúvame.

K tomu sa pridáva potvrdzovacie skreslenie z predchádzajúcej lekcie a nepríjemný pocit, keď máme v hlave dve protichodné myšlienky. Psychológia ho volá kognitívna disonancia. Mozog ho rád rieši tak, že odmietne novú informáciu, nie starý názor.

Názor ako hypotéza

Pomáha zmeniť pohľad. Namiesto „toto je môj názor“ si predstavte „toto je môj najlepší súčasný odhad“. Hypotéza je niečo, čo platí, kým neprídu lepšie dôkazy. Takto pracuje veda. Lekári dnes odporúčajú niektoré veci inak než pred tridsiatimi rokmi, lebo pribudli nové poznatky. Nie je to zlyhanie medicíny. Je to jej sila.

Príklad z práce. Boli ste presvedčení, že nový program na fakturáciu je zbytočný. Po mesiaci vidíte, že vám ušetrí hodinu týždenne. Povedať kolegom „mýlil som sa, je to dobré“ nie je hanba. Ukazuje to, že rozhodujete podľa skutočnosti, nie podľa pýchy. Ľudia takému človeku zvyčajne veria viac.

Ako viesť rozhovor, v ktorom sa dá niečo naučiť

  • Najprv počúvajte, až potom odpovedajte. Zopakujte druhému jeho názor vlastnými slovami a opýtajte sa, či ste ho pochopili správne.
  • Pýtajte sa, prečo si to druhý myslí. Často zistíte, že máte spoločné hodnoty a líšite sa v informáciách.
  • Oddeľte človeka od názoru. Môžete nesúhlasiť s bratom a stále ho mať radi.
  • Pripustite, kde má druhý pravdu. Aj čiastočný súhlas upokojí rozhovor.
  • Nemusíte vyhrať hneď. Názory sa často menia až po čase, keď o rozhovore premýšľame v pokoji.