Väčšina z nás si myslí, že počúvať vie. Veď počujeme, čo nám druhý hovorí. Skúste si však spomenúť na posledný rozhovor s partnerom alebo s dieťaťom. Počúvali ste, alebo ste už v hlave chystali svoju odpoveď?

Práve to je najčastejšia prekážka. Počúvame, aby sme odpovedali, nie aby sme pochopili. Aktívne počúvanie je opak. Je to snaha naozaj zachytiť, čo druhý človek hovorí a ako to myslí.

Čo nám bráni počúvať

  • Príprava odpovede. Kým druhý hovorí, my už vymýšľame, čo povieme.
  • Rýchle rady. Niekto sa nám zverí s problémom a my hneď navrhujeme riešenie, hoci on chcel najprv len hovoriť.
  • Prerušovanie. Myslíme si, že vieme, kam veta smeruje, a dokončíme ju za druhého.
  • Odbočenie k sebe. „To mne sa stalo tiež..." a zrazu je rozhovor o nás.
  • Telefón. Aj keď sa naň len pozriete, druhý cíti, že nemáte plnú pozornosť.

Nie sú to zlé úmysly. Sú to zvyky. A zvyky sa dajú zmeniť, keď si ich všimneme. Skúste počas jedného dňa sledovať, koľkokrát niekomu skočíte do reči alebo začnete hovoriť o sebe. Väčšinu ľudí to prekvapí.

Techniky aktívneho počúvania

Aktívne počúvanie má niekoľko konkrétnych techník. Nemusíte ich používať všetky naraz. Stačí začať jednou.

  1. Venujte pozornosť. Odložte telefón, otočte sa k človeku, pozrite sa naňho.
  2. Nechajte ho dohovoriť. Aj keď je chvíľa ticha, počkajte. Často po nej príde to najdôležitejšie.
  3. Zopakujte vlastnými slovami. „Ak tomu dobre rozumiem, vadí ti, že sa o tom dozvieš vždy na poslednú chvíľu."
  4. Pomenujte pocit. „Znie to, že si z toho naozaj unavená." Človek sa cíti pochopený.
  5. Pýtajte sa otvorené otázky. Nie „Bolo to zlé?", ale „Ako to prebiehalo?"
  6. Až na konci sa spýtajte, či chce radu. „Chceš, aby som ti povedal, čo by som robil ja, alebo si to potreboval len povedať?"

Kde sa to oplatí najviac

Pri dospievajúcich deťoch. Keď syn alebo dcéra prídu zo školy rozladení, rýchla rada často zastaví rozhovor. Otázka „Čo sa stalo?" a trpezlivé počúvanie ho otvorí. Deti, ktoré majú pocit, že ich rodič počúva, mu skôr povedia aj vážne veci.

U lekára. Tam je počúvanie obojstranné. Keď vám lekár vysvetľuje liečbu, zopakujte mu ju vlastnými slovami. „Takže tabletky beriem ráno po jedle, dva týždne, a potom prídem na kontrolu?" Ak ste niečo pochopili zle, hneď sa to vyjasní.

V práci. Keď vám šéf zadáva úlohu, zhrňte ju na konci. „Rozumiem tomu správne, že to potrebujete do štvrtka a hlavne s porovnaním s minulým rokom?" Ušetrí to hodiny práce na niečom, čo nikto nechcel.

Počúvanie nie je súhlas

Častá obava je, že keď niekoho pozorne počúvam a zopakujem jeho slová, dávam mu za pravdu. Nie je to tak. Pochopiť neznamená súhlasiť. Môžete povedať: „Rozumiem, prečo ťa to hnevá. Ja to vidím inak."

Práve keď sa človek cíti vypočutý, je ochotnejší vypočuť aj vás. Hádka, kde sa obe strany cítia pochopené, sa rieši oveľa ľahšie než hádka, kde každý len opakuje svoje. Aktívne počúvanie preto nie je mäkkosť. Je to najrýchlejšia cesta k dohode.